V srdci letného súhvezdia Labute sa ukrýva jeden z najfascinujúcejších a vizuálne najúchvatnejších objektov našej nočnej oblohy – emisná hmlovina NGC 7000, známa pod výstižným názvom Severná Amerika. Táto rozsiahla vesmírna škôlka, plná žiariaceho vodíka a formujúcich sa hviezd, dostala svoje meno vďaka neprehliadnuteľnému tvaru, ktorý verným spôsobom kopíruje obrysy severoamerického kontinentu vrátane výrazného Mexického zálivu.
Tento vesmírny skvost sa nachádza vo vzdialenosti približne 2 200 svetelných rokov od Zeme. To znamená, že svetlo, ktoré dnes zachytávame našimi teleskopmi a fotoaparátmi, vyrazilo na svoju púť vesmírom v období starovekého Ríma. Celý komplex hmloviny je obrovský, na dĺžku meria viac ako 100 svetelných rokov a na našej oblohe zaberá plochu, ktorá by poľahky schovala hneď niekoľko splnov Mesiaca. Za svoju charakteristickú červenkastú žiaru vďačí ionizovanému plynu, najmä vodíku alfa (H-alpha), ktorý je budený k svieteniu neviditeľným, no nesmierne energetickým zdrojom – masívnou a horúcou hviezdou skrytou hlboko v prachových mračnách v oblasti spomínaného Mexického zálivu. V tesnej blízkosti, oddelená len tmavým pásom medzihviezdneho prachu LDN 935, sa nachádza jej verná spoločníčka, hmlovina Pelikán (IC 5070), pričom v skutočnosti ide o jeden obrovský prepojený komplex medzihviezdnej hmoty. Tá je mimo môjho záberu a pozriem sa na ňu niekedy nabudúce.
Pre amatérskych astronómov je NGC 7000 jedným z najvďačnejších, no zároveň klamlivých cieľov. Najlepší čas na jej hľadanie nastáva počas teplých letných mesiacov, od júna do augusta, kedy súhvezdie Labute a s ním celá Mliečna cesta stúpajú v našich zemepisných šírkach priamo do nadhlavníka (zenitu). Orientácia na oblohe je pomerne jednoduchá. Prvým krokom je nájsť Deneb, najjasnejšiu hviezdu Labute a jeden z vrcholov známeho Letného trojuholníka. Hmlovina sa nachádza iba necelé tri stupne východne od tejto obrej hviezdy.
Hoci je celková jasnosť hmloviny pomerne vysoká, jej svetlo je rozložené do obrovskej plochy, čo výrazne znižuje jej plošný jas. Ak sa ju pokúsite pozorovať voľným okom alebo bežným ďalekohľadom priamo z mesta, pravdepodobne neuvidíte nič kvôli svetelnému znečisteniu. Pre úspešné vizuálne pozorovanie je kľúčové vycestovať pod tmavú oblohu, ďaleko od mestských lámp, ideálne do horských oblastí. Skvelým pomocníkom je svetelný binokulár (napríklad 7x50 alebo 10x50), ktorý poskytuje dostatočne široké zorné pole. Ak disponujete menším astronomickým ďalekohľadom, najlepší výsledok dosiahnete s okulárom s dlhým ohniskom a s použitím hmlovinového filtra, napríklad UHC alebo OIII, ktoré dramaticky zvýšia kontrast medzi žiariacim plynom a tmavým pozadím vesmíru a nechajú vyniknúť predovšetkým kontrastnú oblasť "Mexického zálivu".
Skutočná krása Severnej Ameriky sa však naplno odhalí až prostredníctvom astrofotografie, ako to dokazuje aj moja fotografia snímka. Na nej môžeme obdivovať neuveriteľnú štruktúru detailov, kde sa miešajú jemné červené odtiene žiariaceho vodíka s hlbokými, temnými prachovými siluetami. Vďaka moderným úzkopásmovým filtrom (OIII a H-alpha) a precíznej technike je dnes možné zachytiť tieto dychberúce detaily a hĺbku vesmíru aj v podmienkach s miernym svetelným znečistením. Snímka nádherne demonštruje plasticitu celého regiónu, kde husté mračná prachu v popredí doslova plasticky vystupujú pred jasným pozadím žiariaceho plynu a tisícov hviezd našej Galaxie. Každý pohľad na takto spracovanú fotografiu nám pripomína, aké dynamické, divoké a zároveň fascinujúco krásne miesta sa nachádzajú priamo nad našimi hlavami, stačí len namieriť objektív do hlbín letnej oblohy.
Minulý rok som sa zameral na spomínaný "Mexický záliv", ktorý sa prezýva aj ako The Cygnus Wall a podrobnejšie o tom sa dozviete v mojom článku vo Hviezdnom denníku.