Kozmická Amerika a Pelikán na chvoste Labute

Obri vo vesmírnom priestore a ich fyzikálna podstata

Hmlovina Severná Amerika získala svoje meno vďaka absolútne neprehliadnuteľnej tvarovej zhode so severoamerickým kontinentom. Na snímkach aj pri citlivom optickom pozorovaní v nej zreteľne pozorujeme najmä oblasť pripomínajúca Mexický záliv, ako aj ostré kontúry Floridy. Hneď vedľa nej, oddelená len tmavým nepriehľadným pásom medzihviezdneho prachu, sa nachádza hmlovina IC5070, ktorá svojou siluetou pripomína rozprávkového vtáka s dlhým zobákom a výrazným telom, odtiaľ názov Pelikán. Z fyzikálneho hľadiska ide o takzvané H II oblasti, teda obrovské mračná ionizovaného vodíka. Červenkastá až ružovkastá žiara, ktorú na zachytenom zábere vidíme rozliatu po celom zornom poli, nie je ničím iným než svetlom vodíkových atómov, ktoré sú vybudzované k žiarivosti intenzívnym ultrafialovým žiarením z okolitých horúcich hviezd. Dlhé desiatky rokov astronómovia diskutovali o tom, ktorá konkrétna hviezda je zodpovedná za ionizáciu tohto obrovského mračna. Pôvodne sa predpokladalo, že hlavným zdrojom energie je blízky jasný nadobor Deneb, avšak modernejšie merania odhalili, že skutočným motorom hmloviny je masívna a mimoriadne horúca hviezda ukrytá hlboko za prachovou záclonou v oblasti spomínaného Mexického zálivu. Tmavá medzera, ktorá na pohľad nekompromisne oddeľuje Severnú Ameriku od Pelikána, nie je prázdnym priestorom. V skutočnosti ide o hustý a chladný prachový mrak označený ako LDN 935, ktorý leží v popredí pred žiarivým vodíkom. Tento prach pohlcuje všetko svetlo ležiace za ním a vytvára tak ilúziu dvoch odlišných hmlovín. Bez tohto tmavého prachového pásu by sme na oblohe videli jedinú obrovskú, jednoliatu svietiacu oblasť, ktorá by svojím rozmerom na oblohe presahovala šírku desiatich splnov Mesiaca uložených vedľa seba.

Príbeh zachytený na fotografii

Pri pohľade na fotografiu týchto dvoch objektov sa nám otvára úchvatné okno do procesu vzniku nových hviezd. Zatiaľ čo svetlejšie, západné závesy Hmloviny Severná Amerika pôsobia jemne a difúzne s nespočetným množstvom drobných hviezd, oblasť Pelikána odhaľuje oveľa dramatickejšie štruktúry. Na snímke môžeme pozorovať ostré svietiace hranice, kde tlak žiarenia z novovzniknutých hmotných hviezd postupne odfukuje a stláča okolitý plyn. Práve na týchto stlačených okrajoch dochádza k zahusťovaniu hmoty a k spúšťaniu ďalšej generácie tvorby hviezd. Tmavé prachové stĺpy a vlákna, ktoré sa v hmlovine Pelikán tyčia ako temné prsty smerujúce k jasným hviezdam, sú v skutočnosti kolísavými hniezdami protoplanetárnych diskov a mladých hviezdnych objektov. Fotografia tak nepredstavuje len statický obraz nebeskej krásy, ale zachytáva dynamický, milióny rokov trvajúci zápas medzi tlakom hviezdneho vetra a gravitáciou, ktorá sa snaží zhromaždiť hmotu do nových slnečných sústav.

Na celom zábere je fascinujúce aj husté pole hviezd popredia a pozadia. Keďže sa celý komplex nachádza priamo v rovine našej Galaxie, hviezdy tu tvoria doslova hustý zlatistý a belavý koberec, cez ktorý sa k nám prediera jemný ružový a oranžový svit emisie vodíka a kyslíka.

Sprievodca pre amatérskych astronómov: Kedy a kde hľadať

Pre amatérskych pozorovateľov predstavujú objekty NGC7000 a IC5070 jednu z najkrajších, no zároveň najzradnejších výziev nočnej oblohy. Hoci sú tieto hmloviny na fotografiách mimoriadne jasné a rozsiahle, pre ľudské oko pri priamom pohľade cez okulár teleskopu zostávajú pomerne duchovité a jemné.

Najlepším obdobím na ich pozorovanie sú letné a skoré jesenné mesiace, konkrétne obdobie od júna do októbra. V tomto čase sa súhvezdie Labute nachádza vysoko nad obzorom a počas vrcholiaceho leta prechádza priamo cez nadhlavník. To je pre vizuálne pozorovanie ideálne, pretože svetlo z hmloviny prechádza cez najtenšiu vrstvu zemskej atmosféry, čo výrazne zvyšuje kontrast a detailnosť obrazu. Hľadanie na oblohe je pomerne jednoduché vďaka výraznej orientačnej hviezde Deneb, ktorá tvorí jeden z vrcholov známeho Letného trojuholníka. Hmlovina Severná Amerika sa nachádza len približne tri stupne východne od Denebu, čo zodpovedá zhruba šírke dvoch prstov pri natiahnutej ruke. Ak sa vám podarí lokalizovať hviezdu Xi Cygni, nájdete hmlovinu priamo v jej bezprostrednej blízkosti. Hmlovina Pelikán leží hneď vedľa, mierne juhozápadne od Mexického zálivu.

Ako úspešne spozorovať Severnú Ameriku a Pelikána

Najdôležitejším faktorom pri vizuálnom pozorovaní týchto dvoch objektov nie je veľkosť teleskopu, ale kvalita oblohy. Keďže hmloviny majú obrovskú plošnú výmeru, ale nízky plošný jas, svetelné znečistenie z miest ich dokáže absolútne vymazať. Pre úspešný zážitok je nevyhnutné vycestovať pod tmavú vidiecku alebo horskú oblohu, kde je Mliečna cesta jasne zreteľná a plná detailov. Mnohých začiatočníkov prekvapí, že obrovské hvezdárske teleskopy s veľkým zväčšením sú pri týchto hmlovinách skôr prekážkou. Zorné pole veľkého ďalekohľadu je totiž príliš úzke, takže v okulári uvidíte len nepatrnú časť svietiaceho plynu a stratíte celkový pocit z tvaru objektu. Najlepším optickým prístrojom na prvý kontakt s Hmlovinou Severná Amerika je obyčajný triéder alebo poľovnícky binokulár s väčším zorným poľom, napríklad s parametrami ako 7x50 alebo 10x50.

Pod skutočne tmavou oblohou a pri priaznivých podmienkach je Hmlovina Severná Amerika za pomoci triédra viditeľná ako jemný, hmlistý svietiaci mrak tiahnuci sa vedľa jasných hviezd. Ak použijete malý šošovkový alebo zrkadlový ďalekohľad s malým zväčšením a širokouhlým okulárom, nepostrádateľným pomocníkom sa stane úzkopásmový hmlovinový filter, predovšetkým filter OIII alebo UHC. Tento filter dokáže potlačiť nežiaduce svetlo hviezd a prípadný svetelný smog a dramaticky zvýrazní kontrast svietiaceho vodíka a kyslíka. S použitím OIII filtra odrazu z tmy vystúpi charakteristický tvar kontúry Floridy a tmavej zátoky Mexického zálivu. Pozorovanie Hmloviny Pelikán je vizuálne o niečo náročnejšie, keďže jej plošná jasnosť je nižšia než pri jej väčšom susedovi. Vyžaduje si ešte o niečo tmavšiu oblohu a trpezlivé sledovanie bočným pohľadom, kedy sa nedívate priamo na objekt, ale mierne vedľa neho. Tým využijete citlivejšie bunky na okraji ľudskej sietnice a postupne začnete vnímať jemné siluety a obrysy tejto kozmickej štruktúry.

Hmloviny NGC7000 a IC5070 predstavujú dokonalé prepojenie estetickej krásy a hlbokej fyzikálnej podstaty vesmíru. Či už sa na ne dívate prostredníctvom odhalenej snímky plnej jemných detailov a farebných odtieňov, alebo sa ich snažíte zachytiť vlastnými očami cez optiku triédra pod hviezdnatou oblohou, vždy vo vás zanechajú pocit úžasnej spojitosti s obrovským a živým kozmom, ktorý nás obklopuje.