Krabia hmlovina: Vesmírny monument po kolosálnej explózii
V roku 1054 si hvezdári v Číne a v arabskom svete zaznamenali niečo neobvyklé. Novú hviezdu, ktorá bola taká jasná, že ju bolo možné vidieť aj za bieleho dňa po dobu 23 dní. Dnes na tomto mieste v súhvezdí Býka nachádzame Krabiu hmlovinu (M1), fascinujúci pozostatok po supernove, ktorý dodnes predstavuje jedno z najdôležitejších vesmírnych laboratórií pre modernú astronómiu. Hoci supernovu SN1054 zaznamenali starovekí astronómovia, samotnú hmlovinu objavil až v roku 1731 Angličan John Bevis. Nezávisle ju neskôr našiel aj Charles Messier pri hľadaní Halleyho kométy, čo ho inšpirovalo k vytvoreniu slávneho Messierovho katalógu, v ktorom má tento objekt čestné prvé miesto. Svoj pútavý názov získala hmlovina v roku 1842 vďaka kresbe Williama Parsonsa, ktorému vtedajší pohľad cez teleskop pripomínal kraba s ramenami.
Krabia hmlovina sa nachádza vo vzdialenosti približne 6 500 svetelných rokov od Zeme a má priemer zhruba 11 svetelných rokov. Nie je to však statický objekt. Hmlovina sa neustále rozpína rýchlosťou 1 500 kilometrov za sekundu, čo predstavuje približne 0,5 % rýchlosti svetla. Pozostáva z prepletenej siete vlákien, ktoré sú zvyškami atmosféry pôvodnej hviezdy a obsahujú najmä ionizované hélium, vodík a ďalšie prvky ako kyslík či železo. V samotnom centre hmloviny bije jej motor – Krabí pulzar. Ide o extrémne hustú neutrónovú hviezdu s priemerom len okolo 28 – 30 kilometrov, ktorá však rotuje neuveriteľnou rýchlosťou 30,2-krát za sekundu. Tento pulzar vysiela pravidelné pulzy žiarenia naprieč celým elektromagnetickým spektrom, od rádiových vĺn až po gama žiarenie. Bola to vôbec prvá hmlovina stotožnená s historicky zaznamenanou explóziou supernovy.
Hoci sa nám Krabia hmlovina môže zdať vzdialená, vďaka svojej jasnosti (magnitúda 8,4) je za priaznivých podmienok pozorovateľná aj pomocou bežného triédra alebo stredne veľkého ďalekohľadu. Jej poloha v súhvezdí Býka ju radí medzi zimné objekty nočnej oblohy a tak je najlepšie viditeľná večer počas januára a februára. Keďže sú ale v tomto období noci dlhé, nie je problém ju pozorovať večer ešte aj v marci, čo som využil a odfotil ju. Je to pomerne malý objekt, pri jej priblížení je ale pekne vidno štruktúru - vlákna ionizovaného materiálu, ktorý bol kedysi hviezdnou atmosférou.
Zimné otvorenky
Deň pred fotením Krabej hmloviny bolo počasie o niečo horšie a tak som využil jasnú oblohu na odfotenie niekoľkých otvorených hviezdokôp z Messierovho katalógu, čim som si doplnil ich zoznam.
Začal som M36 v súhvezdí Povozník vzdialenou od Zeme okolo 4 100 svetelných rokov. Jednoducho pozorovateľná už triédrom, v stredne veľkom ďalekohľade je pekne rozložená a vynikne predovšetkým pri veľkom zornom poli. Ide o veľmi mladú hviezdokopu, neobsahuje teda žiadnych červených obrov. Druhou hviezdokopou bola M38 rovnako v súhvezdí Povozník. Je podobne vzdialená ako predchádzajúca hviezdokopa, v ďalekohľade je menej výrazná ale zaujme pri väčšom zornom poli blízkosť ďalšej, menšej otvorenej hviezdokopy NGC1907, ktorá je ale od nás ďalej asi o 1 000 svetelných rokov. Zaujímavá dvojica. Podobne ako ďalšia v poradí. Riedka otvorenka M35 v súhvezdí Blížencov je vzdialená od Zeme približne 2 800 svetelných rokov a je za dobrých podmienok viditeľná aj voľným okom. Vo väčšom ďalekohľade môžeme ale pozorovať jej susedku, otvorenú hviezdokopu NGC2158, ktorá je ale omnoho ďalej a to až 16 500 svetelných rokov a je veľmi stará, až viac ako jednu miliardu rokov. Na mojej fotke je nevýrazná, chcelo by to na ňu viac času. Poslednou otvorenkou v ten večer bola M48 v súhvezdí Hydra, vzdialená len 1 500 svetelných rokov. Už v triédry sa pekne rozloží na jednotlivé hviezdy, ale je tak rozsiahla, že je potrebné využiť veľké zorné pole.
Všetky tieto zimné otvorené hviezdokopy sú najlepšie viditeľné večer vo februári a marci a ide o pomerne ľahké ciele na pozorovanie triédrom, takže celkom vhodné, keď sú mrazivé teploty a človek si potrebuje aspoň na chvíľku zahnať túžbu pozorovať vesmírne krásy.